Z denníka nezamestnanej: Hrôzostrašný pracovný pohovor

Ilustračné foto Zdroj: photl.com

Pred šiestou hodinou večer mi volali z jednej energetickej spoločnosti, kde som reagovala na ponuku práce, ktorá znela veľmi širokospektrálne "administratíva". Nakoniec som sa rozhodla zaslať životopis so žiadosťou. Dohodli sme si stretnutie a hneď na druhý deň ráno o ôsmej som bola u nich na pohovore.

Na pracovný pohovor som prišla, ako je to mojim zvykom, o pätnásť minút skôr. No manažéri sa neunúvali a prišli pred pol deviatou. Hovorím si "budiš" (toto slovko budem aj ďalej používať, pretože do určitej miery vyjadruje moju zhovievavosť). Keďže som bola prvý kandidát, pozvali ma dnu. Asi 25-ročný mladík s úsmevom od ucha k uchu, mi dal zopár obligátnych otázok typu: ako dlho nepracujem, koľko by som chcela zarábať, ako sa hodnotím, či som kreatívna, komunikatívna a ďalšie otázky. Všetky tieto otázky vyznievali divne, ale budiš.

Na moje otázky typu: aká je pracovná doba, kde budem pracovať, čo vlastne budem robiť...lebo "administratíva" je veľmi široký pojem, či už je to asistentka, sekretárka, obchodná zástupkyňa, by bolo odpovedané v hádankách. V poriadku, hovorím si, vydrž a uvidíš.

Nakoniec mi páni manažéri ihneď ponúkli deň na zapracovanie. Mal sa ma ujať jeden kolega a do šiestej hodiny večer ma mal zaučiť. Hovorím si budiš. V inzeráte bolo okrem iného uvedená jedna z pracovných náplní vybavovanie externých reklamácií. Predstavovala som si pod tým, že dostanem na stôl haldu papierov a budem riešiť s klientmi reklamácie. No to som si myslela len ja. Najdôležitejšie slovo „externé“ som prehliadla. Nabudúce si dám na toto slovo pozor.

Povedal mi, že mám prísť o hodinku, že pôjdeme na to. Tak som hodinku strávila na dobrej káve a vrátila som sa naspäť. No ak si niekto myslí, že ma prijali v stanovenú hodinu, tak sa hlboko mýli. Opäť som čakala tridsať minút. Keď vyšiel von prvý manažér, ktorý ma prijímal, podal mi ruku (asi cítil, že som „lapená“) a uviedol ma dnu. Tu mi predstavil ďalšieho usmiateho kolegu (nechcem uraziť, ale bol to čínsko-slovenský chlapec) a opýtali sa ma, že či teda môžeme ísť. Ja som sa s otvorenými očami a ústami opýtala kam. „Kam ideme? Nebudem pracovať v kancelárii?“

Odpovedali mi jednohlasne „nie“. Preto som sa znovu opýtala, kam ideme. A oni: „Do terénu, ideme za klientmi domov.“ A ja: „Kam do terénu? To ideme zvoniť ľuďom do bytov? To nie je práca v kancelárii?“ A už začali po mne kričať. Bránila som sa, že v inzeráte bola ponuka "administratíva - vybavovanie reklamácií". No oni kričali, skutočne kričali.

Viete čo som urobila? Rozbehla som sa. Utekala som von po schodoch a srdce mi tak bilo, že mi išlo vyskočiť. Oni by ma možno aj zbili, skutočne. Ten úsmev, ktorí mali na ústach ešte pri prijímaní zmizol - a ostala len zloba a krik.

Takže to zhrniem. Opäť som zažila „krásny deň“, bol to „úžasný“ zážitok. Ja však idem ďalej. Tú moju vysnívanú, dobre platenú prácu v príjemnej kancelárii, s milými kolegami nájdem. Ona je, a určite už prichádza ku mne. A ja ju s láskou a vďakou prijímam.