Z denníka zamestnanca: Daň za informácie bola privysoká

Ilustračné foto Zdroj: photl.com

Tento príbeh sa stal, keď som pracovala šesť rokov v jednem firme. Bola som prijatá ako najlepší uchádzač po 3-hodinovom pohovore. Šéf danej firmy bol dokonca ochotný vyžiadať ma z predošlého pracoviska. Chcel ma zamestnať už na druhý deň, no ja som sa o svojom odchode z bývalého zamestnania ešte nikomu nezmienila. Bol tak nadšený, že si dohodol stretnutie s bývalým zamestnávateľom, aby ma vyžiada.. Dostala som pozitívne referencie a nastúpila som ihneď.

Ako sa hovorí, po nástupe som bola hodená "do vody". Totiž nebola tam predošlá kolegyňa, ktorá by mi aspoň ukázala základné pracovné veci. Pre niekoho by boli banálne, no pre vykonávanie práce boli veľmi potrebné. Napríklad, ako sa obsluhuje fax, alebo ako sa prepájajú telefóny. Možno to znie teraz komicky, no každý fax, tak ako každý mobil alebo televízor, sa ináč ovláda. Niekedy stačí mať v ruke manuál, alebo osloviť osobu, ktorá vám to ukáže. No ja som nemala nikoho, ale všetko som zvládla.

Dni a roky bežali. šéf bol so mnou nad mieru spokojný, preto zo dňa na deň na mňa delegoval stále viac úloh a stále častejšie bol mimo pracoviska. S obľubou, keď odchádzal mimo (už som len počítala sekundy, kedy mi zavolá) tak mi vzápätí telefonoval a diktoval úlohy, ktorých sa on "potreboval zbaviť" a ja som ich mala urobiť. Ale ja som to robila rada, lebo som práci rozumela a mala som ju veľmi rada.

No žiaľ po pár rokoch sa stalo čo sa stalo. Vrátila som sa z dovolenky a môj šéf bol odvolaný. Jeho miesto „dočasne“ na tri roky zastával kolega. Bol to chalan, ktorý nastúpil pracovať krátko po mne. Bol tak roztrasený a tak pérovaný šéfom na každej porade, že mi to nedalo a stále som ho obhajovala. Síce som dostala občas "po ušiach", ale mne to nevadilo. Boli sme tam len my dvaja a šéf (a ten skoro nikdy nie), takže som mala úplne logickú empatiu k tomuto chlapcovi. A bol len o niečo mladší odo mňa. Takže sme sa veľmi rýchlo spriatelili. Prácu sme si vždy perfektne urobili a keď zostalo viac času, spravili sme si kávičku a rozprávali sme sa. V práci nám bolo fajn. akže keď sa on stal "menovaným" šéfom, bola som rada. Veľmi som mu to priala

Prišiel deň D

Bolo to obdobie, keď sme celú organizáciu sťahovali do nových priestorov. Bolo treba zabezpečiť odvoz nábytku, všetko pobaliť, presťahovať sa a zariadiť nové priestory. Všetko by bolo v poriadku, keby viac-menej celá práca neostala na mne. Medzičasom sme prijali dvoch kolegov, ktorí boli „nepoužiteľní“. Všetko iné len nie manuálne pracovať. Ale nakoniec sme to zvládli, presťahovali sme sa. No popri sťahovaní bolo treba naďalej pracovať a plniť úlohy. A nakoľko naša činnosť bola veľmi úzko spätá s výkonom najvyššej štátnej moci a iných orgánov, bolo skutočne potrebné plniť úlohy včas a čo možno najlepšie.

Môj nový šéf sa už cítil trošku ináč. Už bol menovaný a často chodil do Bruselu. A čo čert nechcel, v pondelok sme sa sťahovali a on už v utorok cestoval do Belgicka. Všade okolo nás v kancelárii vládol neporiadok, telefón zvonil ostošesť a bolo treba zvládnuť veľa práce. Na všetko som bola sama. Všetko som však zvládla s vypätím posledných síl, čo si vyžiadalo daň na mojom fyzickom zdraví. Keď sa vrátil môj nový šéf, tak som mu všetko povedala. Avšak z jeho reakcií som usúdila, že sa už nerozprávam s obyčajných chalanom, ale s úplne inou triedou, ktorej som nesiahala ani po členky. Bohužiaľ!

Osudová chyba

Čoraz častejšie sa stávalo, že pána šéfa v kancelárii nebolo, ale ja som tam musela byť. A to, čo som si začala dovoľovať, to som nemala. „Ako môžete kritizovať šéfa? Ako sa môžete sťažovať, že máte veľa práce a jeho niet a nemáte to s kým odkonzultovať?“ Takéto otázky zneli na moju adresu. Tak to teda nie. To si nesmiete dovoliť. A ja som urobila chybu, ja som si to dovolila.

Ale ešte sa vrátim k niečomu, čo bolo tou hlavnou príčinou, že môj šéf už prestal so mnou komunikovať. Príčinou bolo rozdelenie peňazí vo firme medzi šéfa a kolegov, ktorí čím ďalej, tým viac trávili viac času mimo pracovisko. A mne pribúdala práca. Keď som nadniesla šéfovi, že ho často hľadajú, že neviem kde je on aj kolegovia, tak som dostala veľmi jasnú odpoveď typu: "A čo ťa je po tom, kde mi chodíme? Máš málo práce?"

A od tej chvíle bola moja práca veľmi ostro sledovaná. Viac ako som si myslela. A prišiel deň, kedy som bola "povolaná na koberec" svojim šéfom, ktorý ma posadil za dlhý stôl a oproti sedeli oni traja - vykonávatelia ortieľu. Skutočne som sa cítila ako pred popravou na gilotínu. Vypočula som si, že spôsobujem dusnú atmosféru na pracovisku, že sa tam zle pracuje a bol mi odovzdaný písomný dokument - napomenutie. Dostala som ho so slovami, ak sa to nezlepší, bude nasledovať výpoveď.

Nechápala som, o čo im ide. No neskôr som pochopila. A netrvalo to dlho. Už na druhý deň bola moja kancelária skoro prázdna, všetky závažné dokumenty - zmluvy, účtovné doklady, boli presunuté k šéfovi do kancelárie a zamknuté. Mne ostal len stôl a práca. Na môj dotaz, že "prečo to všetko?" mi bolo povedané: "že veľa viem a mohla by som to zneužiť." Takže opäť ma niekto súdil podľa seba. Chcela som bližšie vysvetlenie od šéfa, tak som za ním zašla. Opýtala som sa ho: "Prosím ťa čo sa s tebou deje? Už si zabudol, ako sme tu začínali, ako sme si pomáhali? Čo sa deje ? Máš doma problémy?" A viete čo mi odpovedal? "Ja nemám problémy, ty asi máš, čo tu vystrájaš ." A nakoniec zakričal, že už toho má dosť, že končíme spoluprácu, aby som sa okamžite zbalila. Bolo to presne predposledný deň pred ukončením mesiaca. Dostala som 24-hodinovú výpoveď. Ledva som si na druhý deň zbalila hrnček na kávu a odišla. Ako útechu mi firma "venovala" mobil a zalepili mi oči aj ústa nejakým odstupným.

Na záver si kladiem otázky: „Prečo končia priateľstvá na pracovisku, založené na krásnom vzťahu a pomoci, takýmto spôsobom? Sú v tom peniaze?“ Odpovedám: „Áno, sú.“ Ľudia sa zmenia, keď okolo seba zacítia možnosť ukrojiť si z balíka, ktorý snáď nikomu nebude chýbať. A môj bývalý šéf - priateľ, ktorý tak rýchlo zabudol na mňa, si poriadne ukrojil. Aj za cenu, že vyhodí bývalého priateľa - zamestnanca a nahradí ho novým, ktorý nič nevie. Lebo bolo najdôležitejšie umlčať ma. A to mohol urobiť len takto.

Má vôbec "radový zamestnanec" právo používať svoj logický rozum pri práci? Alebo skutočne má len pracovať ako "robot" a mlčať?