Váš príbeh: Slovenka Lucia učí v Berlíne utečencov, svoju prácu zbožňuje

Lucia má len 29 rokov, no na jej kariérnom konte už pribudlo množstvo zaujímavých pracovných skúseností. Už štyri roky žije v Nemecku a momentálne učí utečencov v Berlíne nemecký jazyk. Prečítajte si zaujímavý príbeh Slovenky, ktorá sa dostala do priameho kontaktu s utečencami, zistite, ako ich vníma a prečo tvrdí, že má prácu snov!

„Môj príbeh nie je ničím neobyčajný, aspoň v mojej generácii,“ začína svoje rozprávanie rodená Bratislavčanka. „Veľa mojich bývalých spolužiakov je v zahraničí, pred časom som tu v Berlíne dokonca stretla bývalú spolužiačku zo strednej, bola to náhoda a bývali sme neďaleko od seba.“

S nemčinou už od materskej školy

K nemeckému jazyku sa Lucia dostala už v škôlke. Ako však sama s úsmevom hovorí, podľa nej to začalo už dokonca v prenatálnom vývoji, pretože jej mama robila štátnice z nemčiny tehotná. „Na strednej škole som chodila do nemeckej triedy. Namiesto maturity sme robili Sprachdiplom, skúšku, ktorú uznávajú nemecké inštitúcie a univerzity. Potom som sa rozhodla pre štúdium nemčiny a dejepisu na pedagogickej fakulte. Bola to tak trochu z núdze cnosť, lebo som si nevedela vybrať vysokú školu. Hovorila som si, že rok na pedagogike nejako vydržím a potom to skúsim inde. Vôbec som nečakala, že by ma učiteľstvo začalo baviť,“ spomína Lucia.

Galéria fotiek (4) Lucia Škutková

Po roku jej už bolo jasné, že je to povolanie ako stvorené pre ňu. „Samozrejme, vedela som o učiteľských platoch na Slovensku, ale tieto problémy som odkladala na neskôr.“ Tak trochu ju však upokojovala jej babka, ktorá povedala, že sa rozhodla správne, lebo pre učiteľov bude práca vždy a tak aspoň nebude nezamestnaná.

Luciu to však stále ťahalo do Nemecka. „Už počas vysokej školy som často cestovala do Nemecka, na dovolenky alebo navštevovať známych a vždy sa mi tam páčilo. Neviem, kedy som začala rozmýšľať o sťahovaní za hranice, ale bolo to relatívne skoro, asi v druhom ročníku. Snívala som o živote v Nemecku a byte v centre Hamburgu,“ hovorí s úsmevom.

Prečítajte si tiež: Príbeh: Podnikať po štyridsiatke? Jana sa nebála a dokázala to!

Nezostala však len pri snívaní. Počas štúdia sa zúčastnila dobrovoľníckeho projektu vo východnom Nemecku. Trval tri týždne, išlo o mládežnícku výmenu, účastníci boli z celej Európy. „Takmer všetci tam rozprávali o nejakej európskej dobrovoľníckej službe. Vtedy som vôbec netušila, že taká možnosť existuje, žiaľ, na Slovensku to nikto nepropaguje. Tieto služby sú súčasťou programu Erasmus Plus a sú dotované Európskou úniou. Mladí ľudia sa môžu prihlásiť na dobrovoľnícku službu v akejkoľvek európskej krajine, stráviť v nej môžu maximálne rok. Pracujú na rôznych sociálnych projektoch, okrem toho však dostanú vreckové, poistenie, ubytovanie a taktiež majú zabezpečenú dopravu tam a späť. Vybrala som si Nemecko s cieľom vytvoriť si kontakty a zostať tam natrvalo,“ vysvetľuje Lucia. Podarilo sa. Pôsobila v Jene ako dobrovoľníčka v mládežníckom centre a tvrdí, že to bol najlepší rok jej života. Pred koncom dobrovoľníckej služby si začala hľadať prácu.

Tvrdá zrážka s realitou: V Nemecku je vám slovenský titul nanič

„Žiaľ, nemecké firmy len pramálo oslní štúdium pedagogiky na Slovensku,“ vysvetľuje Lucia. Po neúspešných pokusoch pri hľadaní práce sa tak presťahovala do Berlína. „A keďže som nemala našetrené - to sa z dobrovoľníckeho vreckového naozaj nedá, musela som začať pracovať okamžite. Jediné firmy, ktoré berú všetko, čo má ruky, nohy, sú call-centrá. Pracovala som v istom call-centre dva roky,“ prezrádza. Túto prácu hodnotí ako strašnú, ale cennú skúsenosť. Popritom sa však snažila uchádzať o iný džob. Nedarilo sa jej a tak sa rozhodla dať výpoveď. Nezamestnaná bola dva mesiace. Až kým nezasiahla šťastná náhoda. „Môj kamarát z Izraela chodil niekam na jazykový kurz a hovoril mi, že v tej škole hľadajú súrne učiteľov. Dal niekomu moju e-mailovú adresu a oni sa mi ozvali sami a pozvali ma na pohovor,“ vysvetľuje Lucia.

Keďže v Nemecku je v súčasnosti okolo dvoch miliónov utečencov, nemecká vláda pre nich organizuje jazykové kurzy a rôzne podporné projekty. „A tak všetci tí študenti germanistiky a sociálnej práce, ktorí čelili posmeškom od svojich kamarátov právnikov, majú teraz prácu vo svojom odbore a ešte je ich aj nedostatok. Z toho dôvodu začali byť Nemcom dobré aj naše diplomy – mňa firma pozvala na pohovor a pracovať som začala už o týždeň na to. V tej práci som doteraz. Zaujímavé je, že okrem mňa tam učia nemčinu ešte dvaja Taliani a jedna Ruska. Moja sestra na to povedala, že imigranti nielenže nekradnú prácu Nemcom, oni dokonca vytvárajú pracovné miesta aj iným imigrantom,“ hovorí s úsmevom.

Aké je učiť utečencov? Občas mňaukám, skáčem, predstieram, že som lietadlo...

Lucia vyučuje v integračných kurzoch. Volajú sa síce integračné, sú to ale normálne intenzívne jazykové kurzy s niekoľkými vyučovacími hodinami krajinovedy. „Teoreticky sa do nich môže prihlásiť každý, kto nehovorí po nemecky. Momentálne ale vláda uprednostňuje utečencov, aby tým urýchlili proces integrácie. Žiaci sú rôzni, vekom od 17 do 60, drvivá väčšina muži. Je tu veľa Sýrčanov a Iráncov, ale aj Afgánci, Pakistanci, Iračania či Eritrejčania,“ vysvetľuje.

Galéria fotiek (4)

Učenie Luciu vždy bavilo, už počas školy doučovala súkromne. „Samozrejme, nedá sa to porovnať s učením skupiny a už vôbec nie, keď tá skupina hovorí úplne iným jazykom ako vy a vo väčšine prípadov si ani v skupine všetci nerozumejú,“ hovorí a priznáva, že aj ona si bola zo začiatku neistá. „Trochu som sa obávala, ale vôbec to nie je taká katastrofa. Je dobré mať už skúsenosti s učením a poznať metódy, ale nakoniec som si aj tak vyvinula nové. Neexistuje nič ako preložiť slovíčko – všetko treba opísať a začiatočníci väčšinou nerozumejú ani ň. Okrem toho minimum z nich vie po anglicky. Nie je teda výnimkou, že na hodinách predvádzam pantomímu, mňaukám, skáčem, predstieram, že som lietadlo alebo robím iné činnosti – len aby pochopili. Stretáva sa to s pozitívnym ohlasom. Svoju prácu milujem, môžem bez preháňania povedať, že mám dream job,“ prezrádza.

Utečenci sú rovnakí žiaci ako všade na svete

Aké je to učiť utečencov? Sú v niečom iní? Lucia má v tejto otázke jasno. „Pri tejto práci som dospela k názoru, že ľudia sú všade na svete rovnakí. Ako v akejkoľvek školskej triede, aj tu mám usilovných a motivovaných študentov, ktorí majú ciele a naozaj sa snažia a rovnako aj lenivých, ktorí tam sú, lebo musia. Mám chronických „vyrušovačov“, zabávačov triedy, komentátorov, tých v zadnej lavici, ktorí sa tvária, že tam nie sú, ale aj tých v lavici prednej, ktorí vyskakujú, aby mohli zotrieť tabuľu. A mám aj niekoľko „Hujerov“ - ako z filmu Marečku, podejte mi pero, ktorí mi každý deň nosia sladkosti alebo raz dokonca domáci falafel,“ prezrádza.

Lucia má v kurzoch prevažne mužov, hovorí však, že ju všetci rešpektujú. „V ich krajinách je zvykom mať k učiteľom veľký rešpekt a aj sa to prejavuje, napríklad mi zotierajú tabuľu (sami od seba), alebo keď mám veľa vecí, pomôžu mi ich odniesť do kancelárie. Vždy ma púšťajú prvú cez dvere. Jeden Afgánec mi vysvetlil, že síce v Afganistane prvý chodí muž a až žena za ním, ak je to ale jeho nadriadená, učiteľka alebo niečo podobné, vtedy ide prvá ona,“ opisuje svoje skúsenosti. Samozrejme, nie je však všetko úplne idylické. „Pracujem tiež na projekte, v ktorom je len mládež a s ňou sú trochu problémy. Myslím si ale, že to súvisí s vekom. Predtým som totiž pracovala s nemeckou mládežou a bolo to rovnaké. Navyše - tí robia problémy aj mojim mužským kolegom, tak len dúfam, že z toho vyrastú,“ rozpráva.

Prečítajte si tiež: 9 znakov, že ste úspešný, aj keď to možno ani netušíte

Čo sa týka správania utečencov, Lucia má na ich adresu iba slová chvály. Chcela by však, aby boli všetci takí usilovní aj v učení. „Na druhej strane treba brať do úvahy, že mnohí z nich nemajú vysoké vzdelanie, niektorí dokonca nikdy nechodili do školy, takže nevedia písať ani vo vlastnom jazyku. Keď potom nestíhajú, sú frustrovaní a často s tým seknú. Problémom tiež je, že bývajú v provizórnych ubytovniach, prerobených telocvičniach a v takých podmienkach sa nedá čakať, že si budú robiť úlohy alebo sa učiť slovíčka,“ vysvetľuje.

Strach z utečencov? Bála som sa iba, ako si budeme rozumieť

S otázkou, či sa nebojí práce s utečencami, sa Lucia stretáva často. Hovorí však, že obavy nemala ani na začiatku, trápilo ju iba, či sa medzi sebou dohovoria. „Myslím si, že ľudia, ktorí chodia do školy, nie sú tí nebezpeční. Títo majú rodiny a snažia sa postaviť sa na vlastné nohy. Väčšina z nich chápe, že bez nemčiny sa nepohnú. A väčšina z nich sa chce po vojne vrátiť domov, alebo žiť v nejakej inej arabskej krajine, ktorá je im kultúrou bližšie. Ženy napríklad často po príchode do Nemecka prestali nosiť hidžáb, myslím si, že si tú slobodu celkom užívajú,“ opisuje.

Aká je cesta k vysnívanej práci? Toto radí Lucia

Lucia je momentálne so svojím životom spokojná. „Konečne mám po dvoch rokoch zmysluplné zamestnanie a dobrý plat, navyše Nemci majú veľmi veľa sociálnych výhod. Určite to závisí aj od konkrétnej firmy, myslím si však, že zamestnanci tu nemajú zlý život.“

Mnohí známi sa jej často pýtajú, ako sa jej podarilo splniť si svoj sen a robiť prácu, ktorú zbožňuje. „Nechcem vyznievať pateticky, ale je to o tom, že si človek ide za svojím a nevzdá sa. Ja som mala v mnohých prípadoch šťastie, ale vyskytli sa aj momenty, v ktorých som mala chuť to zabaliť a vrátiť sa k mame. Našťastie mi to hrdosť nedovolila,“ uzatvára.

Fotogaléria k článku Počet fotiek: 4