Z denníka zamestnanca: Moja najúžasnejšia šéfka

Ilustračné foto Zdroj: photl.com

Po dlhšom období, kedy som bola nezamestnaná, som veľmi túžila konečne nastúpiť do práce. Dala som si zopár inzerátov a jedného večera, pamätám si, ako by to bolo včera, som si našla v prijatej pošte správu, že moja bývalá kolegyňa hľadá sekretárku.

Oslovila ma, že "či som to ja, tá osoba, čo sme spolu kedysi robili", aby som sa jej ozvala. Veľmi som sa potešila, a hneď v noci som jej poslala svoj životopis a pripomenula som sa, že "áno, som to ja a že veľmi jej budem vďačná, ak ma prijme do zamestnania". Ráno som už od nej mala telefonát, aby som urýchlene ešte v ten deň doobeda (pričom to stačilo až o pár dní), prišla so všetkými dokladmi na osobné oddelenie a že nástup je istý.

Po oznámení tejto správy som nevedela, čo skôr, či hľadať doklady o štúdiu, či si rýchlo umyť vlasy a bežať sa odfotiť na služobný preukaz. Jednoducho som lietala hore dole a všetko som zvládla, tak ako mi povedala. Doobeda som už slávnostne stála na osobnom oddelení a odovzdala doklady. Pani sa divila, že to nemuselo byť hneď, no ja som argumentovala, že p. XY mi tak povedala. Tak som aj tak urobila.

A prišiel môj deň "D", nástup na pracovisko k mojej bývalej kolegyni. V tom čase bola riaditeľkou odboru. Veľa som o mojej novej šéfke nevedela, pretože sme pracovali kedysi na jednom pracovisku v štátnej správe. Bolo to už však pred 20-timi rokmi. Vtedy to bola žena veľmi ambiciózna, z referentky sa pomerne rýchlo vypracovala na riaditeľku právneho oddelenia. A keď bola, ako sa vraví "v tom najlepšom", tak odišla na lukratívnejšiu pozíciu na iný úrad štátnej správy. Tam, kde som ja teraz k nej nastúpila.

Príbeh iba začína

Prišla som teda do práce. Absolvovali sme krátky úvodný rozhovor, v ktorom mi povedala, čo a ako budem robiť. Priznám sa však, tých informácií bolo tak málo, že som mala strach, aby som to zvládla. Každá jej veta končila so slovami „hľadaj v šanónoch“, to nájdeš“. Tak som si povedala, že budem hľadať. A teraz začína môj príbeh.

Prišla prvá zahraničná služobná cesta mojej šéfky. Pýtam sa, „Anka (tak ju budem volať, no meno má iné), kde nájdem všetko potrebné, aby som ti to správne pripravila?" A jej odpoveď znela: "tam sú šanóny, hľadaj" a zavrela dvere. Tak som hľadala, našla a vyplnila. No samozrejme to nebolo tak, ako malo byť. Ak niečo robíte niečo prvý raz a bez pomoci, tak nie vždy sa to podarí na sto percent. Už pri konzultácii s ňou som si všimla, že ju úžasne "baví", ako ma môže poúčať, ako mi môže rozkazovať, lebo ona tam je "šéfka" a ja len jej "podriadená", ktorá má plniť príkazy a viac menej ani veľmi nerozmýšľať nad logikou veci.

No túto konkrétnu vec som nakoniec zvládla a išlo sa ďalej.

Odchody z práce

Nebola to však jediná vec, ktorú mi takto "vysvetlila", lepšie povedané, nevysvetlila. Pred mojou kanceláriou bola malá vstupná miestnosť, kde sa všetci zamestnanci zapisovali pri príchode a odchode z práce. A každý deň si museli vyhodnotiť, koľko hodín odpracovali, aby im na konci týždňa sedel počet hodín stanovený ako záväzný pre daný týždeň. Niektoré dni sa mohlo odchádzať z práce aj skôr, ale potom v piatok človek musel ostať dlhšie. Stalo sa to aj mne, že som si v priebehu týždňa odpracovala menej hodín a musela som v piatok ostať až do pol piatej.

Väčšinou sa stávalo, že kolegovia radšej robili dlhšie iné dni, aby v piatok už mohli odísť o tretej hodine. No mne to vyšlo naopak. Tak som tam sedela a ona sa už chystala domov, no bolo jej divné, že ja nejdem. Prišla ku mne a opýtala sa: "A ty čo, nejdeš domov?“ A ja jej na to: "Nie, nemám počet hodín odpracovaných, dnes tu musím ostať až do pol piatej." A to ste mali vidieť jej reakciu. Pozrela sa na mňa a hovorí: "No pochybujem že tu ostaneš tak dlho. Je to veľmi divné, určite pôjdeš skôr a zapíšeš sa ako by si tu bola do pol piatej." Ja som skutočne nechápala, prečo ma takto súdi, zrejme podľa seba, lebo toto ma vôbec nenapadlo urobiť. Bolo to tak hnusné a podlé z jej strany, takéto upodozrievanie.

Ako odišla Anka, tak postupne odchádzali aj ostatní kolegovia a tiež sa divili, prečo som tam. Dostala som aj návrhy, aby som išla skôr a odpísala sa o pol piatej, no ja som to odmietla a povedala som si, že táto osoba, ktorá mi robí šéfku, je tak zlá, že je schopná niekde za rohom číhať a sledovať, či skutočne budem odchádzať o pol piatej. A tak som aj urobila. S čistým štítom som odchádzala presne. Ešte som sa tak nonšalantne porozhliadla pred bránou a povedala som si v duchu: "Milá moja šéfka, ak si niekde za kríkmi, tak sa dobre pozeraj. Ja nie som ty, ja som poctivá a odchádzam tak, ako som ti povedala." A odišla som domov.

Čo bolo ďalej?

Táto pani riaditeľka, nakoľko sa v práci "nepretrhla“, veď mala na to ľudí, mala úžasnú vlastnosť. Chcela vedieť všetko, o každom. Ale nielen či je v práci, kedy prišiel a odišiel, ale aj, s kým sa rozpráva a o čom. Jednoducho chcela vidieť každému do hlavy. A na to chcela "zneužívať a využívať" mňa. Naschvál si nechávala pootvorené dvere do svojej kancelárie, aby počula, kto prichádza na sekretariát. A keď počula vravu, tak hneď vyletela.

Stávalo sa to aj pri odchode dotyčnej osoby. Vtedy skríkla na mňa: "Kto to bol? Čo chcel?" A ja som jej musela hneď vysvetliť všetky podrobnosti. Potom som už len počúvala jej príšerné domnienky a kritiku na danú osobu. Skutočne, bolo to príšerné. Proste, čo nepočula na vlastné uši, chcela aby som jej ja "donášala". No ja som to v živote nerobila a nikdy ani nebudem. Preto som bola dohodnutá so všetkými, aby prichádzali v maximálnej tichosti, aby ich ona nepočula. A dávali sme si znamenie rukami, t.j. keď rukami naznačili otázku, či je tam šéfka, ja som ich zahnala, že "áno" ... aby prchali. Poviem vám, boli to tak krušné chvíle, že som z toho mávala zdravotné problémy.

Vedela by som opísať ešte veľa takýchto zážitkov, no ten najhorší, ktorý ma vlastne poznačil na ďalšie dlhšie obdobie, ešte opíšem. Odmietala som jej donášať na kolegov a ju to veľmi štvalo. Nebola v obraze a tak veľmi chcela vedieť o každom, pretože sa v práci nudila. Raz som jej zase nevedela presne tlmočiť, čo dotyčný chcel a prečo to chcel, tak urobila nasledovné. Išla za svojim vyšším nadriadeným - generálnym riaditeľom a rozhodla sa, že ma zlikviduje. Urobila to veľmi zaujímavo.

Zinscenovaná scénka

Spravila scénku, že som niečo niekde hovorila, a že ju pozval na koberec nadriadený, ktorý sa to dozvedel. Potom sa akože vrátila, a so smútkom v očiach mi vyrozprávala, že sú na mňa sťažnosti. No ale že ona si ma zastala, a dala im návrh, že mi dá ešte šancu tam pracovať, ale už len buď do konca skúšobnej doby, t.j. že buď odídem na konci skúšobnej doby, alebo mi skrátia pôvodnú pracovnú dobu, ktorú som mala "na dobu neurčitú" na dobu "určitú do konca roka". A tvárila sa pritom, akú mi ona robí láskavosť. Samozrejme že som si bola vedomá, že ak odídem, tak nedostanem podporu v nezamestnanosti (lebo tú som už vyčerpala predošlým obdobím čo som bola nezamestnaná), takže nič iné mi neostávalo, len súhlasiť so skrátením pracovnej doby na určitú do konca roka.

Preto na záver by som len zhrnula, že koľko je takýchto "parazitov" na pracoviskách, ktorí pod rúškom empatie a dobrosrdečnosti zneužívajú ľudí a ešte sa v tom vyžívajú. A nikto im nikdy na to nepríde, lebo sú vrastení do svojich dobre platených stoličiek. Môže takáto spolupráca vydržať? Máme právo sa pýtať, prečo niekto neurobí poriadok, napríklad. povinnými psychotestmi na vyšších pozíciách?