Ako bojovať s nezamestnanosťou
nezamestnanost V súčasnom období zvyšujúcej sa nezamestnanosti nie je výnimočné, ak si prácu neviete nájsť dlhšie než je únosné nielen z hľadiska finančného, ale aj psychickej pohody. Čím je ohrozená psychika nezamestnaného človeka a ako nepodľahnúť „zlej nálade“, sme sa zhovárali s PhDr. Tiborom Hrozáňom, klinickým psychológom a psychoterapeutom, pôsobiacom v územnej Poliklinike Ružinov.
Pán doktor, aké sú hlavné problémy, ktoré sa môžu prejaviť u dlhodobo nezamestnaných?
Hlavným problémom je oslabovanie sebavedomia a tým i nárast sebaspochybňovania. Následne sa zhoršuje schopnosť nezamestnaného konštruktívne a kreatívne riešiť svoju situáciu. Ďalej u dlhodobo nezamestnaného môže začať byť postihnutá schopnosť presadzovať sa medzi ostatnými. Dlhodobá neúspešnosť v schopnosti zamestnať sa často navodzuje pocit osobnej neschopnosti a zníženej hodnoty, čo ohrozuje napríklad schopnosť nezamestnaného žiť s dôverou vo svojich vzťahoch. Strata sebadôvery často navodzuje depresiu, zhoršujú sa stratégie riešenia problémov. Buď ich nezamestnaný prestáva riešiť úplne, alebo ich rieši nedôsledne a nedôrazne, alebo naopak, konflikty a problémy môže riešiť útočne, až agresívne.
Hovorili ste o psychických problémoch. Môže sa dlhodobá nezamestnanosť prejaviť aj na fyzickej kondícii človeka?
Áno. Dôležitou oblasťou, kde sa môže prejaviť frustrujúca situácia stavu byť nezamestnaný - je aj somatické, telesné zdravie. Okrem psychiatrickej symptomatiky sa môžu objavovať rôzne, napr. neurologické problémy - pocity na odpadnutie, bolesti hlavy, zažívacie problémy – s príjmom jedla, s trávením, vylučovaním. Z psychologického stresu môže byt vygenerovaný postupne akýkoľvek aj somatický patologický symptóm.
Čo by ste ako psychoterapeut odporučil dlhodobo nezamestnaným?
Základom je snažiť sa udržať pocit vlastnej hodnoty. Práca a schopnosť samostatne si zarobiť na živobytie pre seba a pre svoju rodinu je základom pocitu hodnoty a spokojnosti samého so sebou. Myslím si, že najdôležitejšie je neprestať pracovať. Keď stratíme možnosť vykonávať normálne zamestnanie, mali by sme sa napriek tomu snažiť udržať si pracovné návyky. Teda mali by sme si po nejakom týždni odpočinku po vyhodení z prace - začať robiť program sami. Program by mal obsahovať určenie si primeranej rannej hodiny na vstávanie z postele a mal by sa začať deň plnenia si nejakých povinnosti. Napr. môžem ísť pravidelne cvičiť či behať, môžem ísť pracovať do záhrady, môžem ísť pomôcť - aj zadarmo - priateľovi, rodine, známemu. Môžem si začať rozvíjať nejaké osobné záujmy - maľovať, stolárčiť, učiť sa nejakú cudziu reč. Vždy sa v okolí nájde ktosi, či čosi, čo potrebuje pomôcť, alebo čo potrebuje byť spravené. Ak naozaj niečo každý deň urobíme, tak máme šancu si takto ošetriť pocit vlastnej hodnoty. Náš pád do rozpadu sebavedomia nemusí byť potom tak hlboký - ako keby sme zostali úplne pasívni.
Nemali by sme zabúdať ani na aktívne hľadanie nového zamestnania. Je potrebné dodržať pravidelnosť aj v tomto smere? Budem frustrovaný každý deň, keď sa budem stretávať s neúspechom každý deň, nestačí raz za dva týždne rozoslať životopisy?
Snaha zamestnať sa by mala byt samozrejmou pre každého dospelého človeka. Preto otázka, či to mám robiť aj napriek neúspešnosti, nie je zodpovedateľná inak, ako že samozrejme. Nezáleží na tom, či posielam žiadosti o prijatie do zamestnania každý deň. Záleží však na tom, aby som ako nezamestnaný každý deň to zamestnanie hľadal – teda prezrel inzeráty na úrade prace, či na internete. Tiež sa mi zdá dôležité, aby sa nezamestnaný pokúšal zmeniť napr. obsah textu vo svojom životopise – ak sa opakovane ukazuje, že na neho zamestnávatelia nereagujú. Ďalej by som odporučil osloviť čo najširší okruh rodiny, známych a priateľov, aby mi pomohli aj oni so svojimi osobnými známosťami a osobnými kontaktmi. Zdá sa, že žiadostí o zamestnanie na personálnych oddeleniach je obrovský prebytok a že so žiadosťami o zamestnanie sa prestáva pracovať ako ešte pred rokom, dvoma. Preto si myslím, že sa treba snažiť dať o sebe vedieť nie len zaslaním anonymných papierov, od takmer anonymného žiadateľa, k úplne anonymnému personalistovi. Ktorý je navyše zavalený obrovským prebytkom žiadostí o prijatie. Preto zdôrazňujem, že okrem písomných žiadostí by mohlo pravdepodobnosť získať zamestnanie pozitívne ovplyvniť aj pokúšať sa získať osobné odporúčania, snažiť sa o osobné stretnutia.
Môžu mi pomôcť i moji príbuzní a známi? Čo majú/nemajú hovoriť, robiť aby mi pomohli a neublížili?
Známi a príbuzní by mali nezamestnanému pomáhať získať zamestnanie jednak s pomocou cez ich osobné kontakty a známosti a jednak tým, že mu môžu ponúknuť nejakú prácu, akúkoľvek zmysluplnú prácu, o ktorej by mali nejakú vedomosť. Teda nie len prácu ako zamestnanie, ale aj prácu ako napr. len dočasnú výpomoc, či brigádu. Určite by príbuzní a známi nemali voči nezamestnanému vystupovať ako jeho kritici, spochybňovači, alebo s výsmechom, že si nevie so situáciou poradiť. V dnešnej dobe strácajú prácu aj ľudia, ktorí robiť chcú a vedia. Spoločnosť ich však stavia do neriešiteľnej situácie a oni sami často so situáciou ani pri najväčšej snahe nebudú v určitom čase vedieť pohnúť. Navyše ich prežívanie osobnej sebahodnoty je často veľmi znížené a psychická zraniteľnosť zvýšená. Preto s kritikou voči známemu, či príbuznému nezamestnanému by sme mali prichádzať v tej najmenšej možnej miere, akej sme schopní. Nezamestnanému oveľa viac prospeje vyjadrenie nasej dôvery, trpezlivosti, akceptácia a ponúknutie pomoci. Pomocným môže byť už aj pozvanie na návštevu, na spoločné strávenie večera, či na spoločný výlet. Nezamestnaní majú tendenciu uzatvárať sa, stiahnuť sa zo spoločnosti, izolovať sa. Ak sme ich priatelia a príbuzní, tak ich kontaktujme my sami, neváhajme ich pozývať do spoločných aktívne prežitých chvíľ a zážitkov.
PhDr. Tibor Hrozáň - klinický psychológ a psychoterapeut
- Autor: © Zoznam
