Kam vedie cesta hľadania povolania? Osobný príbeh - 1.časť

navigacia v povolaninavigacia v povolani

Každý z nás túži mať povolanie, ktoré ho baví, prináša naplnenie a radosť. Vtedy sa môžeme naplno tešiť so svojho života a svojej rodiny. Pozitívna energia, ktorá v nás je, sa prenáša aj na naše okolie, našich najbližších, partnerov, deti, priateľov ... Nemáme však všetci šťastie byť v takomto povolaní hneď od začiatku našej pracovnej kariéry. Ako sa k nemu dostať? Ako ho nájsť? Ja som ho našla. Trvalo to dlhšie, no oplatilo sa!

Prvé myšlienky o potrebe zmysluplnosti mojej práce sa začali objavovať po piatich rokoch zamestnania v banke, kde som začala pracovať po materskej dovolenke s druhým dieťaťom. Mala som ukončené všeobecné stredoškolské vzdelanie – gymnázium. Štúdia na VŠ som sa vzdala, keď mal prvý syn dva roky a nezvládali sme predškolské zariadenie. Spomínam to preto, že toto nezvládnutie (z môjho pohľadu) spôsobilo v mojom živote dosť veľa pochybností o sebe, napriek tomu, že skúšky mi šli výborne a okolie oceňovalo môj záujem venovať sa dieťaťu naplno.

 

Ale späť k práci v banke. Zamestnanie mi zo začiatku úplne vyhovovalo, mala som pohyblivú pracovnú dobu, výborný kolektív s nadšením pre prácu. Zamestnávateľom nám boli poskytované rôzne tréningy a školenia, v čom som sa ja doslova vyžívala. Po troch rokoch prišlo preradenie v práci, nový nadriadený a hlavne zjednodušenie náplne práce, kvantitatívne viac úkonov s kvalitatívne nižšou náročnosťou. A to, videné spätne, bol prvý a dosť dôležitý krok k zníženiu mojej spokojnosti s vykonávanou prácou. Môj strach meniť zamestnanie, strach z toho, že nič iné neviem a nie som „dosť dobrá“ spôsobili, že som stále zostávala na tej istej pozícii. Moja nespokojnosť však rástla, rovnako ako nespokojnosť mojich spolupracovníkov a to spôsobovalo všeobecnú klímu uhundranosti, rozhorčenosti a nevyjadreného hnevu. Takto som strávila dva roky. Zmeniť nevyhovujúce zamestnanie som sa bála, pohltila ma nespokojnosť a letargia.

 

Deti však už trocha vyrástli a a tak som sa aj vďaka podpore môjho okolia rozhodla externe študovať VŠ. Bol to určitý únik pred rozhodnutím nájsť si inú prácu. Začala som študovať úplne iný smer ako po strednej škole – humanitný, pomáhajúci rozmer sociálnej práce. Nejaký čas mi štúdium nahrádzalo zmysluplné naplnenie v práci, cítila som, že mi môže dať úplne iné možnosti než som v tom čase mala vo svojom zamestnaní.

 

Po dvoch rokoch poctivého štúdia a narastajúcej pracovnej nespokojnosti som sa, hoci veľmi ťažko, rozhodla z banky odísť. Počas tohto dlhého rozhodovania som sa od spolužiaka dozvedela o úvodnom seminári „Navigácia pri hľadaní povolania“. Po víkende strávenom na tomto seminári som sa domov vracala spokojná. Som na správnej ceste! Moja snaha pracovať zmysluplne a s nadšením, mať povolanie, ktoré ma baví nie je scestná a nenormálna! A je celkom prirodzené, ak ešte neviem ako a kde! Bol to pre mňa úžasne oslobodzujúci pocit. Samotný odchod z banky po viac ako ôsmych rokoch bol veľmi ťažký. Viacerí nadriadení a spolupracovníci ma presviedčali, aby som zostala. Ponúkali mi lepšie miesta, s možnosťou vedenia ľudí a inou náplňou práce, ale pre mňa by to bola len kozmetická úprava. Túžila som po zásadnej a radikálnej zmene! Mala som pred sebou vysnívaný ideál a chcela som sa pozrieť aj ďalej za hranice toho mikrosveta, ktorý sa mi stal veľkou súčasťou života. Lúčenie s kolegami, s ktorými som trávila väčšinu pracovného života bolo pre mňa náročné. Bol to kus môjho života, na ktorý dnes pozerám s nostalgiou. Som rada, že som ho prežila, aj že som sa posunula inam.

 

Po úspešnom ukončení bakalárskeho stupňa štúdia som stála pred úlohou nájsť si nové zamestnanie. Namiesto toho, aby som sa príjemnou dovolenkou odmenila za dobre zvládnuté štúdium, pustila som sa do posielania odpovedí na množstvo pracovných inzerátov. Nevedela som síce, čo presne chcem robiť, len približne som mala predstavu, že to má byť s ľuďmi a niečím nápomocné a touto letmou úvahou mi z toho vyšla personalistika. Na sociálnu prácu v teréne som sa necítila dosť silná. Tak, ako bezhlavo som posielala svoj životopis na množstvo pozícií, tak som postupne začala byť frustrovaná z neúspešného hľadania.

 

Bolo to najhoršie leto, na aké si pamätám. Och, keď sa na to spätne pozriem, ako by som vtedy potrebovala niekoho, kto by mi poskytol pomoc a navigáciu!

 

Pokračovanie príbehu uverejníme na budúci týždeň.

Eva Uhríková je kariérnou poradkyňou v súkromnej praxi www.navigaciavpovolani.sk, a odpovedá na otázky čitateľov v Kariérnej poradni.

Viac o téme: Kariera2010 Navigaciavpovolani
  • Autor: © Zoznam
 
Staršie správy
Staršie správy