Vyhnite sa vyhoreniu ku koncu roka

Vyhnite sa vyhoreniu ku koncu roka. Zdroj: photl.com

S blížiacim sa koncom roka môžu viacerí ľudia pociťovať väčšiu vyčerpanosť. Posledné pracovné dni ku koncu roka pre niektorých neznamenajú vytúžený oddych ale povinnosť dokončiť posledné pracovné úlohy do konca roka.

V dnešnej spoločnosti stále častejšie stretávame ľudí, ktorý si myslia, že už viac nezvládnu riešiť situácie vo svojom živote, ale hlavne v práci. Sužuje ich únava, strach, niekedy pocit menejcennosti a celkové vyčerpanie. Sú to telá bez duše úplne bez štipky energie. Imunita nefunguje a z toho vychádza množstvo zdravotných problémov. Títo ľudia sú frustrovaní a vystavovaní nepríjemným situáciám. Po čase ich nevedia znášať a prejaví sa u nich stav, ktorému sa hovorí syndróm vyhorenia, alebo tiež burnout.

Syndróm vyhorenia je syndróm, ktorý prvýkrát opísal Herbert Freudenberger v roku 1975. Na jeho vysvetlenie existuje nespočetné množstvo rôznych definícií ako napríklad strata profesionálneho alebo osobného záujmu u príslušníka pomáhajúcich profesii alebo vyhorenie ako výsledok procesu, v ktorom ľudia veľmi intenzívne zaujatí určitou úlohou strácajú svoje nadšenie.

Všetky definície sa však zhodujú v tom, že ide o psychický stav vyčerpanosti, vyskytujúci sa obzvlášť v odvetviach, pri ktorých dochádza k styku s ľuďmi.

„Kľúčovou zložkou syndrómu je emočná vyčerpanosť, kognitívne vyčerpanie a opotrebovanosť,“ hovorí Silvia Langermann z Coaching-poradňa.sk

Najdôležitejším znakom vyhorenia je chronický stres vychádzajúci z pracovnej činnosti, ktorý môže byť sprevádzaný ďalšou záťažou z osobného života, sociálneho i fyzického okolia. Práca zamestnanca je charakteristická vysokými nárokmi na výkon, bez možnosti oddychu a závažnými následkami v prípade omylu. Výkon takejto práce býva spojený s veľkou zodpovednosťou a nasadením, niekedy s pocitom zodpovednosti k svojej práci. Vyhorenie je teda spôsobené aj nerovnováhou medzi profesijným očakávaním a profesijnou realitou, medzi ideálom a skutočnosťou.

Syndróm vyhorenia má svoj začiatok, priebeh a výsledný stav.

Fázy syndrómu vyhorenia:

Nultá fáza
Je to predfáza, kedy jedinec pracuje čo najlepšie, snaží sa, ale napriek tomu má pocit, že požiadavkám nie je možné vyhovieť a jeho snaha nie je dostatočne ohodnotená. Táto fáza predstavuje akési “podhubie” pre vznik syndrómu vyhorenia.
Prvá fáza
V prvej fáze jedinec nič nestíha a jeho práca začína strácať systém. V druhej fáze sa vyskytujú symptómy neurózy (napr. úzkosť) spolu s pocitom, že jedinec stále musí niečo robiť, pričom výsledkom je iba chaos.
Tretia fáza
V tretej fáze mizne pocit, že človek „musí“ niečo urobiť a nahrádza ho opačný pocit, že jedinec nemusí nič. Iba samotná prítomnosť druhých ľudí jedinca dráždi. K tomu sa pridružuje strata akéhokoľvek nadšenia a záujmu, prevláda únava, sklamanie a vyčerpanie. V konečnom štádiu nastupuje postavenie sa proti všetkému a všetkým a objavenie sa syndrómu vyhorenia v celej jeho pestrosti. Je to teda stav, kedy sa u jedinca vyskytuje strata činorodosti a poslania, pociťuje sklamanie, horkosť pri hodnotení minulosti. Človek stráca záujem o svoju prácu aj o osobný rozvoj. Uspokojuje sa s každodenným stereotypom, snaží sa iba prežiť a nemať problémy. Takýto človek je emočne "sploštený", dochádza u neho k redukcii tvorivosti, iniciatívy a spontánnosti. Prevažujú negatívne pocity od hostility po depresiu a pridružujú sa aj somatické ťažkosti.

Ako sa vyhnúť syndrómu vyhorenia

Človek by mal vedieť oddychovať a využívať svoj voľný čas, či už formou rôznych koníčkov a záujmov. Dôležitý je tiež kvalitný spánok, humor a smiech. Vyvarujte sa negatívnemu mysleniu. Treba sa zamerať na pozitívne stránky života. Stanovte si priority a zamerajte sa iba na podstatné činnosti.

„Dobré je nájsť si emocionálnu a vecnú podporu, napríklad u kolegov a porozprávať sa o riešení vášho problému, ak si sami neviete dať rady. Ale hlavne si pravidelne dopĺňajte energiu a robte si prestávky v práci,“ odporúča Silvia Langermann.

Toto je iba niekoľko rád ako zabrániť vzniku burnout, je však dôležité ich aj praktizovať, aby nastal želaný efekt. V podstate však platí, že každý by mal dokázať občas „vypnúť“ a regenerovať spôsobom, ktorý mu je najbližší.