Všetko zlé je na niečo dobré: Čo dobrého nám pandémia priniesla v práci?

Nie nadarmo sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré. Poďme sa teda spolu pozrieť čo dobré nám napriek všetkému (a to nechcem uľahčovať situáciu) aj pandémia priniesla vrámci práce.

Najprv mi však dovoľte krátke zamyslenie.

Pri akomkoľvek definovaní „toho dobrého“, je každý z nás vystavený akémusi paradoxu, ktorým musí prejsť a spracovať ho. Človek je totiž od svojej podstaty egocentrický, teda mysliaci najprv na seba. Čo je v rámci ľudskej evolúcie v norme, je to ten pud sebazáchovy a prežitia.

Z morálneho hľadiska je však vystavený protirečeniu v zmysle „Najprv ja a potom tí druhí... ak im niečo zostane“ a známemu prikázaniu „Miluj svojho blížneho ako seba samého“. Toto konštantné vystavovanie seba samého takémuto rozpolteniu (dobré pre mňa verzus dobré pre druhých) sa komplikuje tým, že možno niekedy svoje túžby potláčame, máme pocit viny či (možno pre veriacich) sa aj obávame trestu. Na jednej strane je tu teda túžba byť milovaný, na strane druhej túžba dominovať, vlastniť, užívať si. Akýsi zákon dominancie a submisie teda poddaniu sa. Týmto konštantným tlakom medzi dominanciou a utláčaním vlastných potrieb sa prenášajú ako na jednotlivca tak aj na celú spoločnosť rôzne neurózy, teda mentálne problémy typu hystéria, rôzne obsesie, fóbie (strachy) či úzkosti. A pandémia tento stav len umocnila.

Vráťme sa však dnes k tomu dobrému.

Vďaka pandémii museli podniky prehodnotiť a nastaviť inú organizáciu práce, roztriedenie úloh, strategických cieľov, diverzifikovania aktivity či nastavenia iných hodnôt... teda sústrediť sa na to dôležité. Verím, že ste to aj Vy zažili, akýsi „ optimizmus vôle“, dať do toho všetko, myslieť na „dobu pocovidovu“, byť poháňaný potrebou prežitia a byť hrdý na vlastnú prácu, tú reálne vytvorenú a nie predpísanú (viď v náplni práce, ktorú ste dostali pri príjmacom pohovore).

Druhým veľkým plusom je paradoxne bolestivé prehodnotenie zmyslu práce. Viacerí si možno svoj zmysel práce práve potvrdili, dokázali odpovedať na otázku „prečo robím to čo robím?“ a to bez toho aby museli byť nutne v prvej línií a zachraňovať životy.

Tretím pozitívom, ktorý vnímam je, že ľudia si začali svoju prácu viac vážiť. Sústredia sa na to podstatné, ako môže firma prežiť a my s ňou. Už nikto nekritizuje kávu z automatu, či klímu v kancelárií, poprípade ergonómiu svojej stoličky.

Ďalším pozitívom ktoré vnímam je že viacerým z nás sa zvýšila kvalita života vďaka práci z domu. Odpadli dlhé čakania v zápchach, pribudlo možno viac času na obedné prechádzky, beh či voľnočasové aktivity.

V neposlednom rade, ľudia znovu objavili radosť z maličkostí a vlastnej kreativity. Z mužov sa stávali domáci kutilovia, a možno aj kuchtíci a ženy šili rúška či kváskovali o stošesť. A tieto malé, nepatrné sebarealizácie rovnako zvyšujú naše sebavedomie v práci, a nielen! Získavame kreatívny pohľad aj na vlastnú prácu, pozrieť sa na ňu z iného uhla, vyskúšať nové metódy a v konečnom dôsledku byť na seba hrdý.

A ako je to s Vami teraz? Zmenili ste niečo na Vašom spôsobe pracovania? Či ste sa vrátili do starých – predcovidových koľají?