Psychika ako politický systém: Vládne vám v hlave diktátor alebo anarchia?

Profesor psychológie z denverskej univerzity Michael Karson prišiel s teóriou, ktorá porovnáva to, ako sa správame sami k sebe s politickými systémami. Kým celospoločensky sa nám demokracia zdá ako najlepšia forma riadenia, v hlave jedinca príliš nefunguje. Na druhú stranu tí, ktorí vládnu sami sebe železnou päsťou, si koledujú o psychické ochorenie.

Podľa Karsona sa myseľ človeka skladá z celej rady akcií, reakcií, emócií a cieľov, medzi ktorými potrebujeme zachovať rovnováhu, teda akýsi vládny systém. Tým, že medzi nimi vytvoríme spravodlivý systém, zaistíme domáci pokoj a spoločnú obranu, podporujeme všeobecné blaho a slobodu pre seba i pre našich potomkov. "Zamyslite sa nad systémom vlády svojej vlastnej psychiky a nad tým, ako pre vás pracuje," radí Karson.

Keď v mysli vládne diktátor

Začnime režimom, v ktorom by väčšina z nás žiť nechcela, a to v reálnom živote ani vo vlastnej hlave. Ľudí, ktorí sami sebe vládnu železnou rukou, vykonávajú často pomerne tvrdú autocenzúru. Nedovolia si sťažovať sa alebo si pripúšťať veci, ktoré považujú za zlé. Diktátor totiž túži byť obdivovaný a žiadnu kritiku neznesie. Jeho poddaní sú potom nezriedka nahnevaní a depresívni, a to sa nakoniec stane aj človeku s mysľou diktátora. Mnoho ľudí tento rozpor neustojí a nakoniec končí v rukách odborníkov.

Anarchista je ako dieťa

Kým vyššie uvedení diktátori majú zvyčajne pevný poriadok a v ňom jasne dané pravidlá, anarchista je ich opakom. Jeho systém je v nerovnováhe. Pred cieľom dá totiž vždy prednosť aktuálnym emóciám. Rozhoduje sa na základe impulzov a uprednostní ich, aj keď tým môže uškodiť sebe a okoliu. Anarchista sa skrátka aj v dospelosti správa ako dieťa.

Demokraciu je pre psychiku zlá

Z vyššie uvedeného už vieme, že pre psychiku jedinca nie je demokracia ideálna. Aj v demokracii totiž často volíme a hlasujeme podľa svojich vlastných záujmov. V rámci konania seba samého by to tak bolo vždy. Ako by asi dopadlo referendum, ktoré organizujete sami pre seba? Na rozdiel od anarchistov sa demokrati snažia svoje rozhodnutie viac racionálne zdôvodniť, to ale neznamená, že nedajú prednosť aktuálnemu potešeniu pred plnením dlhodobých cieľov.

Aristokrati, populisti a privilegovaní

Aristokratmi nazýva Karson tých, ktorí si svoj život nechajú riadiť vlastnými rodičmi. Alebo sa majú natoľko dobre, že sú úplne odtrhnutí od starostí bežných ľudí. Nie sú schopní zvažovať, aké dôsledky môže mať ich správanie pre druhých. Karson ich prirovnáva k populistom, ktorí pokojne nechajú hladovať vlastného voliča. Veľký počet ľudí podľa neho žije v systéme, ktorý prirovnáva k súčasným americkým univerzitám. Vládnuca trieda je v ňom zložená z tých najbohatších a celá vláda sa odvíja a riadi podľa toho, ako zarobiť čo najviac peňazí.

Kto by mal teda vládnuť našej hlave?

Podľa Karsona by bolo ideálne, keby nám vládli tí najmúdrejší a najčestnejší. Skrátka tí, ktorí si to najviac zaslúžia. V reálnej politike to tak ale príliš nefunguje. Politici používajú vojenskú moc alebo svoj mediálny vplyv, a tak nezriedka končíme s vládou tých najsilnejších alebo demagógov.

Vo vzťahu k sebe je však najefektívnejšie posilňovať práve vlastnú múdrosť. Ako to docieliť? "Spoznajte svoje vlastné vášne, bez toho aby ste ich nazvali hriechmi a pokúsili sa ich vytlačiť zo svojho života," radí Karson. Zjednodušene povedané, nebuďte na seba prehnane tvrdý ako diktátor, ale nesprávajte sa vždy detinsky ako anarchista. Buďte sami sebe láskavým vodcom.