Emócie a ako sa z nich nezblázniť
V stredu (26.5.) portál Kariéra.sk a jeho fanúšikovia diskutovali na sociálnej sieti Clubhouse o emóciách. Prečítajte si prepis rozhovoru Emila Čižinského, riaditeľa pracovného portálu Kariéra.sk a jeho hostiek. Jednou z nich bola Dáša Spillerová, spoluzakladateľka ADDA Consultants. Okrem práce konzultantky a trénerky pracuje aj ako koučka pre manažérov na najvyšších postoch. Dáša spolu s Mariánom Kubešom boli lektormi koučingového výcviku, ktorý Emil v roku 2010 absolvoval. Druhou dámou do debaty bola Eva Zavacká, psychologička, ktorá sa venuje kariérnemu, životnému koučingu a všímavosti, inak povedané mindfulness a jej uplatňovaniu pri redukcii stresu a posilňovaní mentálneho zdravia.
Keď sme vyberali dnešnú tému, prečo ste si vybrali práve emócie?
Dáša: V poslednom čase je objektívne veľmi aktuálna téma emócií. Hodnotím veľmi pozitívne to, ako sa dnes s emóciami pracuje. Hlavne na pracoviskách v minulosti dlho platil názor, že emócie do zamestnania nepatria a že majú zostať pred bránami podnikov. Lebo človek by mal byť v práci len racionálny. Samozrejme, dnes vieme, že je to úplná hlúposť, pretože človek by nemohol urobiť žiadne rozhodnutie, nemohol by byť motivovaný, ak by bol bez emócií. Neskôr prišlo obdobie až diktátu pozitívnych emócií. Napríklad ak človek nebude šťastný, ak nebude vnímať veci pozitívne, tak nie je celkom funkčný a vhodný. Až teraz sa začína realisticky nazerať na emócie a pomenúvať pozitívne a aj negatívne stránky ich prežívania.
Je to otvorená téma, ktorá nesie veľké množstvo nových poznatkov, ktoré popierajú tie predošlé. Súčasne emócie v nás nesú obrovskú energiu, či už deštrukčnú alebo liečiacu a je len na nás, aby sme sa naučili lepšie s nimi vychádzať a tak sa mali lepšie v našich životoch.
Eva: Ja len doplním, že v poslednej dobe veľmi veľa mojich klientov rieši svoje emócie. Medzi najvyhľadávanejšími slovami vo vyhľadávačoch je prvé slovo stres a druhé emócie. Hlavne po tomto druhom lockdowne sú ľudia vo väčšom napätí, sú úzkostnejší a viac prejavujú svoje emócie. Zvlášť tie, ktoré sú považované za obtiažne a ľudia majú záujem s nimi pracovať. A to je výborné, lebo emócie vieme využiť mnohými spôsobmi a v mnohom nám aj pomáhajú. Ak sa im snažíme porozumieť, vieme ich potom aj pozitívne použiť v našej vnútornej navigácii v dennodennom živote.
Galéria fotiek (3)
Dáša Spillerová, konzultantka, trénerka, koučka pre manažérov, spoluzakladateľka ADDA Consultants
Emócie sú evolučne staršie ako racionálne správanie, preto sú ich prejavy silnejšie a ťažšie ovplyvniteľné. V čom sú emócie nápomocné a k čomu nám vlastne slúžia?
Eva: Poviem to zjednodušene, emócie nám majú pomôcť riešiť problémy bez myslenia. Preto nastupujú rýchlejšie ako rácio. Vychádza to z minulosti, keď sme boli často v ohrození života, museli sme konať bez zaváhania. Z toho dôvodu majú aj fyziologické prejavy, aby sme mohli okamžite vykonať tú správnu akciu.
Situácie, keď nám ide o život, sa v dnešnom svete nestávajú tak často ako v ďalekej minulosti. Žijeme dekády v bezečnom prostredí, prečo teda pociťujeme strach?
Dáša: Dnes máme strach rovnako, ako sme ho mávali aj v minulosti. Je to jedna z najsilnejších emócií. Vždy bol evolučne výhodnou reakciou v situáciách ohrozenia života. Ide o reakciu, ktorá nám umožní zachrániť sa: únikom alebo paralýzou. V súčasnosti sa táto emócia spúšťa rovnako, keď sme sociálne ohrození. Napríklad keď cítime ohrozenie nášho statusu, spoločenskej akceptácie a náš mozog to nevie inak, pokojnejšie vyhodnotiť. Spúšťa nám emóciu strachu a tá nám veľmi nepomáha v týchto sociálnych situáciách. Mozog sa ešte evolučne neprispôsobil, že na ohrozenie sociálne by mohol reagovať inak. Amigdala vypne racionálne uvažovanie a spustí nám reakciu obrovskej pohotovosti a paniky.
Eva: Žijeme bezpečné časy v porovnaní s dávnou minulosťou, no v poslednom období nám boli ohrozené základné istoty. Ľudia majú obmedzenú slobodu, cítia neistotu a obavy z budúcnosti. Sú to emócie, ktoré si často ani neuvedomujeme a ľudia sa často dostávajú do chronickej úzkosti.
Náš základný bezpečnostný aparát v podobe emócií, ktorý nás v minulosti chránil, nás v súčasnosti obmedzuje. Ako s tým máme naložiť?
Dáša: Na biologickej rovine odpoviem - pozvať si na pomoc našu šedú kôru, čo je tá racionálna časť nášho mozgu. Tá vie jemnejšie vyhodnotiť našu situáciu. Problém je, že keď sme v panike, tak naše rácio sa dostane offline. Cesta je nájsť si vlastné mechanizmy, ktoré nám pomôžu reagovať nie okamžite. Zároveň pomáha dlhodobá starostlivosť nielen o svoje telo, ale aj o svoju dušu a myseľ. My vieme dopredu, že prichádza situácia, v ktorej budú naše emócie reagovať a tu v týchto momentoch je možné zabudovať si mechanizmy, ktoré nám pomáhajú túto situáciu zvládnuť.
Eva: Tie naše emócie sú stále veľmi užitočné, napriek tomu, že máme pocit, že nám škodia. Emócie nám ukazujú na veci, ktoré racionálne hodnotíme inak. Chybou je bojovať s vlastnými emóciami. Tým sa emócie v nás násobia a cyklia v mentálnom konštrukte, z ktorého sa ťažko vystupuje. Odporúčam zmeniť postoj k vlastným emóciám a hľadieť na ne ako na niečo, čo nám pomáha vnímať to, ako sa cítime, čo sa deje okolo nás a čo nám môže pomôcť sa rozhodnúť tým správnym spôsobom.
Ktoré sú tie základné emócie?
Dáša: Je ich šesť: strach, hnev, smútok, hnus/odpor, prekvapenie a radosť. Štyri z nich považujeme za negatívne a dve za pozitívne. Spôsobené to je tým, že emócie nám mali pomôcť prežiť nielen ako jednotlivcovi, ale aj ako druhu. Hlavne tie negatívne nás upozorňujú na to, aby sme citlivo vnímali všetko to, čo je v rozpore s tým, čo by sme si želali. Aj my sme potomkovia tých ľudí, ktorí mali rozvinuté tieto negatívne emócie, boli obozretní a opatrní a v génoch si tento odkaz nesieme.
Eva: Ak tieto negatívne emócie vnímame ako nepriateľa, tak ich ešte zhoršujeme a chronifikujeme si ich. Čím viac človek nechce cítiť hnev, tým viac ho cíti. Samozrejme, nerozprávame sa o klinických prejavoch, ale o emóciách bežnej zdravej populácie.
Čo teda považujete za náročné emócie?
Eva: Sú to emócie, ktoré môžu ubližovať iným alebo nám samotným. Napríklad hnev, smútok, strach môžu byť zvlášť nepríjemné, keď si ich chronifikujeme. Náročné emócie skresľujú naše vnímanie reality.
Dáša: Sú to všetky tie, ktoré nás pohltia a my sa staneme tou emóciou. Hnev je veľmi náročný pre naše okolie. Strach je veľmi nepríjemný pre nás osobne.
Napríklad aj pozitívna emócia - nadšenie, nám môže ublížiť, ak v nej robíme nejaké životné alebo finančné rozhodnutia. Zaslepení touto emóciou strácame ostražitosť a racionálne vyhodnocovanie situácie podobne, ako pri strachu, ale v opačnom garde. Čiže aj dopady pozitívnych emócií nemusia byť dobré. S týmto pracujú šikovní obchodníci, keď nám chcú niečo predať.
V akých situáciách sa najčastejšie prejavujú náročné emócie?
Eva: Najčastejšie v medziľudských vzťahoch a komunikácii. A tam to je najnáročnejšie, lebo aj tá druhá strana má svoje emócie a tým pádom sa emócie násobia. Samozrejme aj v práci. Veľa klientov má permanentnú úzkosť z toho, čo musia dnes zvládať v zamestnaní v neštandardných podmienkach.
Dáša: Ja by som doplnila, že manažéri významne ovplyvňujú to, aký emocionálny kokteil vládne, aká atmosfére je v ich tíme. Napríklad aj na poradách sa často prežívajú negatívne emócie. Stačí povedať kolegovi napríklad “Toto snáď nemyslíš vážne”. To vedie človeka k tomu, že začne o sebe pochybovať a ďalšiu hodinu sa vôbec neprejaví. V práci sa dejú veci rýchlo, pod tlakom. Každý chce podať najlepší výkon a je prirodzené, že sa každý chce ukázať v dobrom svetle. Ak sa niečo nepodarí, tak hľadáme toho, kto je za to zodpovedný, čo tiež býva zdrojom mnohých negatívnych emócií. Je dôležité uvedomiť si, že toto správanie je prirodzené a my sa musíme vedome snažiť kultivovať toto správanie a meniť ho na kultivovanejšie. Počas návalu emócií to ale ide ťažšie, lebo inštinkty nám velia odísť z tej situácie ako víťaz, ako ten, kto neurobil chybu.
Máte jednoduchý návod, ako sa nezblázniť z vlastných emócií?
Eva: Mám také štyri body ako na to. Prvý je dovoľte emóciám, aby boli. Dovoľte si ich prežiť, nepotláčať ich. Druhým je pozorovať vlastné emócie a z polohy pozorovateľa. Tretím je sa s nimi neidentifikovať. Napríklad je rozdiel, ak si poviete: som nahnevaný alebo vnímam hnev, ale to nie som ja, nie som tá emócia. Čiže pozorovať to s odsupom a záujmom, ako sa to prejavuje. Kde sa to v tele nachádza, aký to má tvar či farbu. Následne sa pokúsiť uvoľniť telo. Napríklad v strese máme stuhnuté svaly okolo krku a sme mierne prihrbení, napätí, pripravení do akcie. Už len keď zmeníme postoj, telo dá signál mysli, že všetko je v poriadku a môže sa upokojiť. A štvrtá rada je pozorovať danú emóciu so zvýšeným vedomím. Ako sa to prejavuje, čo pri tom cítim v tele, aké myšlienky pri tom mám. Čiže pokúšať sa zvyšovať vlastné vedomie, a to nám poskytne slobodu vystúpiť z tej emócie. Týmto postupom zväčšíme ten časový priestor medzi podnetom a emocionálnou reakciou a môžeme sa rozhodnúť, ako budeme odpovedať.
Samozrejme, chce to istú prax, lebo napríklad vo veľkom návale hnevu nedokážeme pozorovať samých seba. Preto je dobré trénovať si to pri takých menej náročných situáciách. Napríklad, keď stojíte v rade pri pokladni v obchode a nejaká ľahšia situácia vo vás prebúdza emócie, to je ten moment, kedy sa s tým môžete učiť pracovať.
Dáša: Ak bojujeme proti emócii, tak narastá. Naopak, keď ju prijímeme, môže sa skôr rozplynúť. Keď ju pozorujeme, môžeme zistiť, že napríklad náš hnev je vlastne ľútosť, lebo nás niekto sklamal. Vtedy môžeme namiesto výbuchu hnevu prejsť skôr k diskusii o tom, prečo som sklamaný a čo mi ubližuje a to úplne mení kontext.
Eva: Je dôležité si uvedomiť, že je v poriadku, keď nás ovládnu emócie a netreba sa za to obviňovať a trápiť sa tým, čo sme nezvládli. Dôležité je niečo pozitívne si z toho zobrať do budúcna. Tiež je dôležité si uvedomiť, že emócie nie sú konštantné. Napríklad akútny hnev často trvá len 20 či 30 sekúnd, potom sa mení. Problém nastáva, keď sa v ňom cyklíme, keď naňho stále myslíme a tým si ho chronifikujeme. Vtedy sú spúšťačom už naše myšlienky a nie ten pôvodný spúšťač.
Dáša: Chaos v emóciách a neschopnosť sa v nich orientovať je nebezpečný. Do veľkej miery nám to spôsobuje výchova v detstve, keď nám rodičia v rámci výchovy nepomenovávali to, čo prežívame, správne. A to môže spôsobovať psychické a aj somatické problémy.
Galéria fotiek (3)
Eva Zavacká, psychologička so zameraním na kariérny, životný koučing a mindfulness
Retrospektívne prežívanie emócií si doprajeme úplne bežne. Hlavne tých príjemných. Radi si vyvolávame pocity šťastia, keď sa v mysli vraciame k situáciám, ktoré nám ich navodili. Tým si násobíme pocit spokojnosti a šťastia, ktoré v živote prežívame. Je toto cesta ku šťastiu?
Dáša: Ustupuje sa od slova šťastie, ale skôr hovoríme o takej vnútornej spokojnosti. Na to, aby sme to boli schopní dosiahnuť, potrebujeme odvahu dotknúť sa tých najťažších okamihov v živote ako sú úvahy o zmysle života, samote, smrti. Ak sa bojíme dostať sa do týchto sfér, tak ťažko dosiahneme vnútorný pokoj, po ktorom túžime.
Eva: Ľudia sa uzatvárajú pred ťažkými emóciami a obrňujú sa pred nimi. Tým pádom ale strácajú aj citlivosť pri pozitívnych emóciách.
Ako si poradiť so stresom?
Eva: Stres je všadeprítomný, no treba rozlišovať medzi stresovým podnetom a stresovou reakciou. Táto reakcia je úplne prirodzená súčasť nášho systému ako reakcia na niečo, čo nás ohrozuje. Uvediem príklad zajaca, ktorého naháňa líška. Stres mu vybudí telo k úniku a keď sa mu to podarí, tak relaxuje. My ľudia, keď takto podobne “unikneme”, tak nad tým rozmýšľame a bez fázy relaxu si umelo naťahujeme stresovú situáciu vlastnými myšlienkami. Tým sa dostávame do fázy chronického vybudenia a to je to, čo nám škodí.
Môžeme však zmeniť postoj k stresu a vnímať ho ako niečo prínosné, napríklad, keď mám ísť prezentovať a búši mi srdce, tak si môžem uvedomiť, že moje telo mi vlastne pomáha mobilizovať sily, vďaka čomu podám lepší výkon.
Dáša: Vieme, že stres na mnohých ľudí dopadá negatívne, no na iných vôbec nie. Rozhodujúci je vzťah ku stresu. Ak rozumieme tomu, čo sa to v nás deje, čo pri strese cítime a prežívame a vnímame to pozitívne, tak to nemá žiadne negatívne dopady na naše zdravie. Naopak, keď s tým bojujeme, trápi nás to ako veľké negatívum v živote, tak to má pravdepodobne negatívne dopady na naše zdravie. Na odbúranie alebo potlačenie prejavov stresu najlepšie funguje dýchanie. Je to jediná vec, ktorú vieme mať počas stresovej reakcie pod kontrolou. Napríklad potenie, sucho v ústach a zvýšený tep kontrolovať nevieme. Akonáhle prevezmeme kontrolu nad dýchaním, spomalíme ho, prehĺbime nádych, ale aj výdych, tým dávame amigdale správu “buď v pohode”. A ona poslúchne a zníži paniku. Nie nadarmo sa hovorí “predýchaj to”.
Počas krízy v roku 2009 sa jeden psychológ vyjadril, že kríza zníži počet psychických diagnóz, lebo sa ľudia začnú venovať vážnejším problémom. Ako to vidíte v súčasnej kríze, môže mať takýto katarzný potenciál?
Dáša: Kríza určite môže pomôcť prehodnotiť priority a zamerať pozornosť na veci, ktoré sú v živote naozaj dôležité. Dokonca mám priateľov s diagnózou depresie a potvrdzujú mi, že sa im v súčasnosti zlepšil stav.
Eva: Kríza je určite príležitosť k určitej katarzii. Vytvorila priestor na hlbšie nazretie do seba samých.
Ako sa máme vysporiadať s emóciami, ktoré sú spúšťané vecami, ktoré nevieme zmeniť? Napríklad celospoločenské nálady a udalosti.
Dáša: V týchto situáciách máme tri možnosti. Jedna je odísť z tej situácie, druhá je snažiť sa zmeniť danú situáciu alebo okolnosti a tretia je zmeniť postoj k danej situácii. Vyberte si jednu z týchto možností a urobte rozhodnutie.
Eva: Aktuálne je spoločnosť veľmi polarizovaná v mnohých smeroch a postojoch. Táto polarizácia spúšťa silné emócie na oboch stranách. Ľudia sa nechajú týmito emóciami strhnúť a pohltiť. Tu odporúčam pokúšať sa trochu odstúpiť od tých emócií a snažiť sa premýšľať o veciach. Tiež som si všimla, že pokojneší ľudia často nemávajú extrémne názory.
Posúvame sa medzigeneračne z pohľadu prežívania emócií?
Dáša: Som presvedčená, že sa posúvame v pred a že sa posúvame k lepšiemu. Vnímam, ako sa deti vedia vyhraniť voči rodičom a ako rodičia vedia viac rešpektovať vlastné deti. Mne osobne najviac pomohli osobnostne rásť práve moje deti. Tým, že mi pomenovávali veci, ktoré im na mne prekážali. Vďaka tomuto otvorenejšiemu medzigeneračnému dialógu hodnotím, že to je lepšie aj z pohľadu emócií a ich porozumeniu. Zvlášť oproti tomu, čo sme my zažívali v detstve.
Eva: Dnešné deti sú v mnohých smeroch iné ako sme boli my. Od detí sa môžeme veľa naučiť, ak s nimi nájdeme spojenie.
Ďakujeme Dagmar Spillerovej a Eve Závackej za obohacujúcu debatu a želáme im obom veľa úspechov. Pripojte sa k najbližšej Clubhouse debate, už túto stredu v rovnakom čase o 16:00 prinesieme ďalšiu zaujímavú tému z oblasti zamestnávania.
- Autor: © Zoznam
