Úspešný Slovák, ktorého meno pozná svet: Spoznajte operného speváka Štefana Kocána

Spoznajte úspešného Slováka Štefana Kocána, operného speváka, ktorého meno pozná svet, no jeho krajania o ňom veľa nevedia. Prinášame vám prepis rozhovoru z diskusie, ktorá sa uskutočnila v stredu, 21.4. na sociálnej sieti Clubhouse. Rozhovor viedol riaditeľ pracovného portálu Kariéra.sk, Emil Čižinský. So Štefanom Kocánom sa rozprával o tom, ako vyzerá práca operného speváka.

Maestro, je nejaká operná scéna svetového formátu, kde si ešte neúčinkoval?

Na svete je veľa operných domov, kde som neúčinkoval, no z tých naozaj TOP už nie. Účinkoval som od Japonska až po Spojené Štáty vo všetkých najvýznamnejších operných domoch.

Kedy naposledy si pracoval?

Naposledy v lete v Česku, počas uvoľnenia opatrení som sa zúčastnil menšieho koncertu, no takú klasickú prácu som mal takto pred rokom v USA na Floride.

Ktorá je tvoja najobľúbenejšia scéna a rola?

Najobľúbenejšia scéna je jednoznačne Metropolitná opera v New Yorku. Hlavne z toho dôvodu, že tam je dokonale fungujúca organizácia, kde je všetko podriadené stoprecentnému výkonu. Presne tento prístup mi vyhovuje. Je to prejav typického amerického prístupu k práci a zvlášť v našej brandži, kde sa každý snaží podať vrcholný výkon v každom momente svojej činnosti. Najobľúbenejšia rola je rola Mefistofela v Boitovom ”Mefistofelovi” a rola Filipa II. vo Verdiho opere Don Carlos.

Aký typ kontraktu máš alebo mávaš?

Ako slobodný umelec mám individuálny kontrakt, a to na každé jedno predstavenie, vrátane repríz samozrejme. 

Postrehol si niečo, čo je v tejto zmluve to najabsurdnejšie, niečo, čo ťa zaskočilo?

Už som si na to zvykol, no svojho času ma zaskočilo, že ma zmluva nechráni pred úrazom v rámci priestoru, kde pracujem. Pritom nad našimi hlavami visia stovky kilogramov rôznych technológií, svetiel a podobne, v 20 či 30-metrových výškach, čo nepridáva pocitu bezpečia na scéne.

Si sólista najvyššej kategórie, musia tvoji zamestnávatelia spĺňať nejaké tvoje hviezdne maniere?

Tak to v žiadnom prípade. Bežné je, že dostanem preplatenú cestu do divadla v economy class. Naozaj len výnimočne príde pre mňa limuzína na letisko, no je to skôr výnimka ako pravidlo. Bežne som na jednom mieste v kontrakte aj 4 mesiace, ak by som chcel v tomto čase letieť domov, tak to je na moje náklady. Rovnako všetko súvisiace so životom v tej danej krajine si platím sám. Myslím hlavne na ubytovanie stravovanie a podobne.

Aké parametre musí spĺňať niekto, kto by chcel pracovať na tvojej pozícii, napríklad v Metropolitan Opera New York?

Tie najprísnejšie. Toto je špičková profesionálna organizácia, kde sa na účinkujúcich kladú najväčšie nároky. Každý nesie zodpovednosť za svoju časť predstavenia, ktorá mu je určená. Vedenie opery si veľmi precízne vyberá účinkujúcich a sito je naozaj veľmi husté. Vyberajú si len tých najlepších z celého sveta.

Si v kolektíve obľúbený?

Verím, že áno. V Metropolitnej Opere sa vždy zíde vysoko profesionálna zostava ľudí, na všetkých pozíciách. V práci nikto nerieši žiadne osobné problémy alebo spory a už vôbec nie na pracovisku počas samotnej práce. Tam sa každý koncentruje na podanie najlepšieho výkonu v každom momente, vrátane skúšok. Osobné veci sa vydiskutujú mimo pracoviska, takže ani nie je priestor na nejaké spory.

Ako by si popísal firemnú kultúru v Metropolitnej Opere?

Je to vysoko profesionálna organizácia zameraná na výkon najvyššej kvality. Každý presne vie, čo má robiť a čo sa od neho očakáva. Celá organizácia je nastavená na podanie najlepšieho výkonu. Také typicky americké pracovné prostredie.

Kto je tvoj priamy nadriadený?

V hierarchii je to režisér a dirigent. Riaditeľ divadla je nad všetkými a on so mnou podpisuje zmluvu.

V zamestnaneckej praxi sa často stáva, že ľudia odchádzajú z práce kvôli priamemu nadriadenému. Aký máte vzťah vy: odišiel by si, keby to medzi vami nefungovalo?

Samozrejme, že by som odišiel, no toto je extrémne výnimočné. Pracujem vo vysoko konkurenčnom prostredí, ktoré je ale zároveň vysoko profesionálne. Súčasťou zmluvy sú aj rôzne zmluvné pokuty a v takomto prípade dobrovoľného odchodu a porušenia zmluvy by sankcia prevyšovala čiastku honoráru, takže si každý dobre rozmyslí, či niečo také urobí. Ja si ale myslím, že ak sa stretnú naozaj profesionáli, tak sa dá každý problém vyriešiť bez takýchto extrémnych riešení.

Čo na svojej práci miluješ?

Tvorivú činnosť, to, keď vytváram to, čo divák vidí. V opere to nie je len hlas, ale aj herectvo, prejav a táto komplexita je to, čo milujem. Súčasťou toho je aj to, že to vytváram na každom predstavení zas a znova.

Čo je na tvojej práci najťažšie?

Je to určitý aspekt toho, čo na svojej práci práve milujem. Fakt, že žiadne moje dielo nie je trvalé a že pri každom účinkovaní musím všetko tvoriť odznova. S tým je spojené aj neustále a permanentné dokazovanie, že na to mám. Pre začínajúcich umelcov sú veľmi náročné kastingy a predspievania, ktoré tvoria neodmysliteľnú súčasť práce. Predspievania sú veľmi zriedkavé, tým pádom má o každé z nich záujem veľmi veľa uchádzačov. Často sú predspievania veľmi náročné aj z hľadiska finančného, nakoľko sa prakticky vždy jedná o cestovanie do vzdialených krajín. A ak má človek šťastie, že je na také predspievanie vôbec pripustený, tak výsledok v konečnom dôsledku záleží len na subjektívnom zhodnotení organizátora.

Ďalší nepríjemný fakt typický pre moje povolanie je to, že pokazený moment, čo i len najkratší či najmenší, sa už nedá napraviť.

Ja osobne vďaka menu, ktoré som si za posledných 10 rokov vybudoval, už nemusím chodiť na predspievania. Zriedka sa ale stáva, že v určitých špeciálnych prípadoch alebo za špeciálnych okolností a požiadaviek musím ísť predspievať dirigentovi alebo konkrétne priamo divadlu.

A čo úplne na svojej práci neznášaš?

Nemôžem povedať, že niečo neznášam. No musím priznať, že ma škrie fakt, s ktorým sa nedá nič robiť, a tým je subjektivita hodnotenia výkonu. Neexistuje žiadna objektívna metrika, ktorou by sa dalo zmerať, aký výkon človek v našej branži podá. Ak by som mohol porovnať našu prácu s niekým iným, tak by to mohli byť vrcholoví športovci. No športovec má body, góly, sekundy či metre, ktoré sa dajú objektívne zmerať. V umení sa toto nedá a všetko je na subjektívnom hodnotení autoritami.

Ako získavaš angažmán?

V opernom svete sa na tej najvyššej úrovni nedá získať angažmán bez zastupujúceho agenta. A tí si za svoju prácu, samozrejme, berú svoju časť zo získaného honoráru.

Aký najväčší honorár si zarobil?

V našej branži sa výšky honorárov nezverejňujú. Za ostatné dekády hodnotenie umelcov vo vážnej hudbe klesá. Uvediem príklad: ak dnes dostane umelec 1000 dolárov, tak v 60-tých rokoch dostal 1000 – 1500 dolárov. Vzhľadom na infláciu je reálna hodnota v tých rokoch oveľa vyššia. Okrem toho, z celkového honoráu v USA si musím odrátať viac ako 60% na dane, poplatky pre umelecké zväzy a agenta. A z toho, čo mi zostane, ešte odrátať náklady na pobyt.

Na Slovensku prebehla vlna hejtu voči umelcom, keď žiadali o štátnu podporu, lebo nemohli pracovať počas pandémie. Čo by si hejterom odkázal?

Doprial by som každému, aby si to mohol vyskúšať, aby pochopil, čo to je za výkon. Spomínam si na veľkú taliansku hviezdu Mariu Callas, speváčku zo 60-tych rokov, ktorú kritizovali, že zarába viac ako prezident. Pokojne to komentovala slovami, že si to pán prezident môže sám vyskúšať, spievať v La Scale. Alebo spomeniem príklad z dedinského futbalu. Je o dedkovi, ktorý sedí na tribúne. Nikdy futbal nehral, ale vykrikuje na hráčov, čo majú robiť a ako by to on sám zahral lepšie. Som presvedčený, že každý by sa mal sústrediť na to, čo robí. Snažiť sa veci robiť čo najlepšie. A ak ho jeho práca nebaví a cíti sa málo ohodnotený, pokojne môže skúsiť ísť sa živiť niečím, čo by mu išlo lepšie a za čo by bol lepšie ohodnotený.

Po diskusii padli aj otázky z publika. Tu sú tie najzaujímavejšie.

Ako relaxuješ?

Po ťažkom predstavení si väčšinou doprajem pol dňa relaxu a len oddychujem. No celkovo sa v rámci relaxu snažím robiť presný protipól toho, čo vykonávam v divadle, venujem sa nejakej diametrálne odlišne činnosti.

Čo by si chcel iné robiť, ak by si nespieval?

Určite by to muselo byť niečo tvorivé. V mladosti som chcel študovať elektronickú hudbu, no taký odbor sa tu nevyučoval. Venoval som sa tomu ako hobby, no študovať som išiel spev. Chcel som byť súčasťou umeleckého prostredia. Spev som si nakoniec zamiloval a stal sa súčasťou môjho života. Ak by som nemohol spievať, našiel by som si niečo tvorivé, čo by ma napĺňalo. Aj teraz v rámci voľna sa hrám s elektronickou hudbou. Netvorivú alebo monotónnu prácu by som dlho vykonávať nemohol.

Ďakujeme za zaujímavú diskusiu Štefanovi Kocánovi a želáme mu veľa úspešných operných predstavení.

Viac o téme: Clubhouse Štefan kocán
  • Autor: © Zoznam

Súvisiace články