Cestovanie a sťahovanie za prácou
Trenkwalder Pred časom sme na tomto fóre rozoberali pálčivú problematiku, týkajúcu sa pracovných príležitostí viažucich sa na regióny mimo trvalého pobytu. Nakoľko je to téma naďalej aktuálna, rozhodli sme sa jej opäť venovať priestor.
Ľudia za prácou, nie práca za ľuďmi
Percentá nezamestnanosti sa stále držia na vysokej úrovni a na základe okolitého diania a predpovedí možno v blízkej budúcnosti očakávať skôr nárast než pokles. To sa nevylučuje s faktom, že pracovných ponúk je k dispozícii zaujímavý počet. Na prvý pohľad si aj laik všimne výrazný nepomer ich počtu medzi bratislavským krajom a zvyšnými regiónmi, v niektorých je ponuka až 6x menšia. Z tohto údaju a s prihliadnutím na fakt, že v bratislavskom regióne zaznamenávame najnižšiu mieru nezamestnanosti vychádza jednoduchý vzorec – viac platí „ľudia za prácou“ než „práca za ľuďmi“.
Je to otázka ochoty alebo postoja?
Preto má význam hovoriť o dennom či týždennom dochádzaní za prácou alebo rovno o sťahovaní sa do iného mesta kvôli práci. A tiež o ochote našincov to robiť. Z rôznych zdrojov sa ľahko získajú informácie o nízkom záujme
dochádzať či sa sťahovať. Najjednoduchšie sa to dá vyvrátiť tak, že strávite pozorovaním niekoľko hodín v nedeľu večer a pondelok ráno na bratislavských železničných a autobusových staniciach (a vstupe z D1). Nehovoriac o dennom pohybe na týchto dopravných uzloch.
Na druhej strane však sú k dispozícii štatistické údaje ako výsledky prieskumu zrealizovaného na nadregionálnej úrovni v rámci EU, ktoré informujú o tom, že spomedzi európskych národov sme s ochotou cestovať za prácou takmer na chvoste. V istom zmysle je porovnávanie s ostatnými krajinami EU irelevantné – argumentovať môžeme ich vyššou kvalitou života a priemernou mzdou, rozvinutou infraštruktúrou a komfortom cestovania. To sú méty, ku ktorým sa snáď časom dostaneme aj my.
Má však aj význam zamyslieť sa nad tým, čo máme v sebe zakorenené, aký základný postoj. Ten sa dá jednoducho odčítať z reakcií na menej závažné problémy v porovnaní s momentálnou situáciou na trhu práce. Ako príklad môže poslúžiť reagovanie na obyčajné dlhé čakanie v radoch. S úsmevom či štipkou trpezlivosti sa stretávame menej často. Bez ohľadu na to, v ktorom kúte SR sa práve nachádzame.
Je pre nezamestnaných lepšie ostať na podpore a v mieste bydliska, ako dochádzať za prácou, kde dostanú len o niečo viac ako minimálnu mzdu?
Je nepopierateľné, že podmienky na Slovensku sú oveľa menej priaznivé pre možnosť pravidelne dochádzať alebo sa relokovať. Pri našich priemerných mzdách je skôr štandardom, že čokoľvek, čo sa podarí ušetriť, považujeme za úspech. Preto mnohí uvažujú skôr tak, že kvôli minimálnej možnosti priniesť domov viac sa im neoplatí dochádzať alebo vôbec pracovať. Do tohto rozhodnutia ešte vstupuje aj potreba byť v intenzívnom kontakte s rodinou, ktorá prirodzene odlúčením nemôže byť uspokojivo naplnená. Jednoducho a účelovo označiť všetkých nezamestnaných, ktorí nechcú trhať rodinné, manželské či priateľské zväzky kvôli práci (často zle zaplatenej), je krátkozraké a bez štipky empatie.
Kde budem bývať a za koľko? V Bratislave je draho.
Významnú úlohu v tom, či sa presťahovať alebo zostať, zohráva aj otázka bývania. V slovenských podmienkach nefunguje systém kvalitného nájomného bývania v porovnaní so zahraničím. Rozdiel v cenách medzi bývaním v hlavnom meste a v iných regiónoch je niekoľkonásobne vyšší. Cena rodinného domu v odľahlejších regiónoch sa viac približuje cene za bratislavský jednoizbák ako trojizbák. Napriek tomu, že nemálo zamestnávateľov dnes poskytuje svojím pracovníkom aj zvoz do a z práce, podobne ako ubytovanie a stravu zadarmo, je ťažké uspokojiť požiadavky dlhodobo nezamestnaného uchádzača a presvedčiť ho, že je pre neho výhodnejšie pracovať, ako byť na sociálnych dávkach. Potešujúcou nie je ani výška príspevkov na dochádzanie či presťahovanie - pri dnešných cenách je príliš nízka na pokrytie významnej časti nákladov.
Cestovné náklady aj na pohovor
Problémom pri hľadaní zamestnania vzdialenejšieho od miesta bydliska sú samotné cestovné náklady, ktoré je potrebné vynaložiť, aby sme sa vôbec dostavili na pohovor a mali tak šancu prácu získať. Pri dnešnom priemernom počte uchádzačov na 1 pracovnú pozíciu (42 uchádzačov) pravdepodobne nebude stačiť jedna cesta. Lastovičkami sú ale firmy, ktoré preplácajú cestovné náklady aspoň na druhé a prípadne tretie kolo pohovoru (a zďaleka nielen pri „vysokých manažérskych pozíciách“, ale aj pri pozíciách s nižším príjmom ako je priemerná mzda). Niektoré spoločnosti sa snažia organizovať podujatia, na ktorých predstavujú aké možnosti zamestnať sa u nich existujú. Napriek tomu naďalej bojujú s nedostatkom záujmu ľudí práve kvôli vzdialenosti. A uvažujú o najímaní zahraničnej pracovnej sily.
Ponúka sa nám v blízkej budúcnosti riešenie?
Ak si odmyslíme vyhliadky na zlepšovanie kvality života a infraštruktúry, ponúka sa nám málo alternatív k tomu aby sa vzdialenosť medzi nami a prácou znižovala. Jednou z mála je práve dochádzanie. Veď nikde nie je napísané, že sa tým zaväzujeme do konca života. Ale môžeme si udržiavať pracovné návyky, spoznať nové pracovné činnosti a nových ľudí alebo v tom horšom prípade, zistiť, k čomu sa už nikdy v budúcnosti nechceme vrátiť.
Mgr. Klára Javorská
Špecialistka pre personálne poradenstvo
Pracovné ponuky spoločnosti Trenkwalder »
- Autor: © Zoznam
