Základné zásady Zákonníka práce: 1. časť

Ilustračné foto Zdroj: thinkstock.com

Zákaz diskriminácie a zásada zmluvnosti. Prinášame vám prehľad jednotlivých základných princípov, ktorými sa riadia pracovnoprávne vzťahy. Zákonník práce obsahuje celkovo v úvode jedenásť článkov, v ktorých sú premietnuté hlavné práva osôb v pracovnoprávnych vzťahoch a limity výkonu týchto práv.

Čl.1

Zákaz diskriminácie

Fyzické osoby majú právo na prácu a na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). Tieto práva im patria bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia s výnimkou prípadu, ak rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná.

Právo na prácu ako aj právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky patria medzi sociálne práva zaručené Ústavou SR. Zákaz diskriminácie vyplýva priamo z Ústavy SR ako aj z antidiskriminačného zákona (zákon č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov) a z Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd . priamej i nepriamej diskriminácie je bližšie rozpracovaný najmä v § 13 Zákonníka práce.

Diskriminácia môže byť priama a nepriama . Priama diskriminácia podľa antidiskriminačného zákona je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.“ Nepriama diskriminácia je „navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.“

O priamu diskrimináciu sa jedná zvyčajne pri zaobchádzanú s jednou fyzickou osobou menej výhodne ako v porovnateľnej situácii s inou fyzickou osobou, pričom pri nepriamej diskriminácii sa jedná o menej priaznivé zaobchádzanie s viacerými fyzickými osobami.

Určité formy diskriminácie, označované ako pozitívna diskriminácia, sú prípustné a zdôvodniteľné, pričom sa jedná o priznanie zvýšenej ochrany alebo prednostné postavenie pre niektoré znevýhodnené alebo zraniteľné skupiny pracovníkov.

Čl.2

Zásada zmluvnosti

Pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu vznikať len so súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Zamestnávateľ má právo na slobodný výber zamestnancov v potrebnom počte a štruktúre a určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva, ak tento zákon, osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

Zásada zmluvnosti musí byť dodržaná nielen pri vzniku ale aj počas trvania a pri ukončení pracovnoprávnych vzťahov. Práva a povinnosti oboch zmluvných strán musia byť v súlade so zmluvou a v medziach zákona Okrem zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, výkon práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch musí byť aj v súlade s morálnymi normami. Pojem „dobré mravy“ nie je definovaný v právnom predpise, ale podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, „Za dobré mravy vo všeobecnosti treba považovať pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel (noriem) v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno preto označiť za činnosť proti dobrým mravom. „

Zásady správanie v súlade s dobrými mravmi treba dodržiavať nielen vo vzťahu nadriadených a podriadených ale aj medzi jednotlivými zamestnancami na rovnakej úrovni.