Príbeh žijúceho absolventa: Ako fungovala Baťova škola

Absolventi Baťovej školy práce nedostali nič zadarmo, tvrdí 82-ročný Vladimír Vlha. Zdroj: TASR

Poctivá práca, úcta jeden k druhému bez ohľadu na postavenie alebo vieru. K takýmto hodnotám viedli majstri svojich žiakov v Baťovej škole práce. Všetko, čo sa v nej naučili, mohli využiť vo fabrike, ktorá im zároveň garantovala zamestnanie po skončení školy.

Absolventi Baťovej školy práce vo Svite nikdy nedostali nič zadarmo. Tvrdí to jeden z nich, Vladimír Vlha, ktorý na nej začal študovať koncom 50. rokov minulého storočia.

„Najprv sme museli urobiť psycho-technické skúšky a väčšinou sme boli chlapci z dedín, naučení z domu robiť. Keď sme skúšky urobili, tak sme sa hneď dostali na internát, na izbe sme boli 15 a jeden z nás bol kapitán, väčšinou ten najstarší,“ priblížil začiatky na škole Vlha, ktorý nastúpil na štúdium v roku 1948.

Je v podstate posledným z absolventov školy, ktorá dohromady pripravila na život 1503 študentov. Hlavný rozdiel medzi štúdiom v Baťovej škole práce a terajším vzdelávaním je predovšetkým v praxi.

„Učitelia, vychovávatelia i majstri nás naučili poctivo pracovať, chovať úctu jedného k druhému bez ohľadu na postavenie alebo vieru, nahradili nám otcov a nikdy sme si ani nedovolili protirečiť. Dá sa povedať, že škola nás pripravila ako remeselníkov do života. My sme sa museli sústavne vzdelávať a popritom sme pracovali vo fabrike,“ objasnil Vlha, ktorý sa vyučil ako sústružník a skončil ako vedúci strojárenskej výroby.

Bežný deň študenta začal ráno o 6. hodine, keď nastúpili do práce, tam končili o 14. hodine, rýchlo šli na obed a potom boli v škole až do 19.30 h večer. Pán Vlha tvrdí, že aj napriek tomu mali študenti čas aj na svoje koníčky.

„Tam sa nemohlo len tak vylihovať, športovali sme veľa a tiež sme chodili na prechádzky. Večer okolo 20. hodiny vyzerala Partizánska ulica vo Svite ako obrovské korzo. Na druhej strane však neexistovalo chodiť za mlada do krčmy na pivo a o deviatej hodine večer sme už všetci museli byť povinne v posteli,“ konštatoval Vlha.

Ako strojári museli predovšetkým vedieť čítať výkresy, čomu bolo prispôsobené aj štúdium. Mali technické predmety ako napr. kreslenie a čítanie výkresov, technológia strojárstva, no a predovšetkým matematiku.

„Iné skupiny mali zase viacej slovenčiny i cudzie jazyky, dokonca sa učili aj esperanto,“ dodáva Vlha.

Podľa neho by sa dalo 90 percent vecí z Baťovej školy práce uplatniť aj v dnešnom školstve. Všetko, čo sa totiž žiaci naučili, mohli hneď využiť v práci vo fabrike, ktorá im zároveň garantovala zamestnanie po skončení školy.

„To bola teória s praxou v pravom zmysle slova a duálne vzdelávanie, ktoré je dnes tak veľmi potrebné a na ktoré sme my ako staršia generácia často upozorňovali,“ konštatoval 82-ročný Vlha, ktorý sa narodil pri Liptovskom Mikuláši, po škole však ostal žiť vo Svite, kde si aj založil rodinu.

V škole sa vždy riadili heslom - ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Štúdium nebolo jednoduché a niektorí žiaci ho ani nedokončili. Na druhej strane sa však študenti naučili hospodáriť s peniazmi, keďže dostávali plat, z ktorého si museli zaplatiť ubytovanie i stravu.

„Každý týždeň som dostal 198 korún, z toho som platil 100 korún stravu, 12 korún byt a 15 korún školu. Zvyšok mi ostal, ale ten som si musel odložiť na knižku. My sme si však nesmeli peniaze pýtať od rodičov, čo sme si zarobili, z toho sme museli vyžiť. Vreckové som mal asi desať korún, takže na zmrzlinu mi ostalo. Mali sme však sociálne vymoženosti, o ktorých sa nám v tom čase ani nesnívalo,“ zdôraznil Vlha, ktorý bol hrdý, že je študentom školy.

Baťa podľa neho predbehol svoju dobu nielen v sociálnej, ale aj platovej otázke. Bývalí absolventi sa od roku 1994 pravidelne každý rok stretávajú, podľa Vlhu žije ešte asi do 200 žiakov Baťovej školy práce. Tí sa rozpŕchli nielen po celom Česku a Slovensku, ale niektorí žijú aj v Amerike či Kanade.